Osobní cesta k fyzioterapii
Ahoj Natália, pověz nám na úvod, co tě přivedlo k fyzioterapii a také ze Slovenska do Čech – konkrétně do Prahy?
Fyzioterapia bola pre mňa jasná voľba približne od štrnástich rokov. Priviedli ma k nej vlastné zdravotné problémy, ktoré ma obmedzovali práve v tom, čo som mala najradšej: v pohybe a aktívnom životnom štýle. Dlho som nevedela nájsť odborníka, ktorý by sa môjmu problému snažil naozaj porozumieť a vedel ma správne nasmerovať. Povedala som si preto, že raz chcem byť presne tým, kto mne na tejto ceste tak chýbal. Niekým, kto ľudskému telu rozumie naozaj do hĺbky.
Praha bola preto prirodzenou voľbou. Zamilovala som sa do nej už na strednej škole a vnímala som ju ako miesto, kde sa sústreďuje veľmi kvalitné vzdelávanie a množstvo odborníkov v medicíne a fyzioterapii. Ten krok ma možno stál viac energie, no som zaň nesmierne vďačná. Okrem samotného štúdia je tu v našom odbore veľmi kompetitívne prostredie, ktoré človeka núti neustále sa zdokonaľovať. A to ma baví.
Během studia fyzioterapie na FTVS Univerzity Karlovy jsi zároveň působila jako fitness trenérka. Jak se tyto dvě zkušenosti vzájemně ovlivnily a co sis z trenérské praxe přenesla do fyzioterapie?
Prepojiť silový tréning a fyzioterapiu som chcela od samého začiatku, aj keď to v čase, keď som začínala študovať, vôbec nebolo tak bežné a obľúbené ako dnes. Za trénerské skúsenosti som dnes veľmi vďačná. Prešlo mi rukami množstvo ľudí s rôznou stavbou tela, funkčnými obmedzeniami a diagnózami. Vďaka tomu mám praktický náhľad na biomechaniku, na typické pohybové vzorce pri rôznych problémoch a viem byť kreatívna pri hľadaní progresií a regresií jednotlivých cvikov.
Z trénovania si do fyzioterapie nesiem hlavne otvorenú myseľ voči prevedeniam cvikov, ktoré sa fyzioterapeutom na prvý pohľad môžu zdať „nefyziologické“ alebo nekorektné. Fyzioterapia mi zase v trénovaní dala hlbšie pochopenie princípov a toho, prečo robíme veci tak, ako ich robíme. A obe skúsenosti sa spojili v tom, že terapiu sa snažím viesť aktívnou cestou, alebo sa k nej aspoň postupne dopracovať.
Sama jsi během studia bojovala s problémy se zády. Jaká byla tvoje zkušenost s tehdejším přístupem lékařů a jak tě ovlivnila v tom, jak dnes přistupuješ ke svým klientům?
Problémy so chrbtom ma sprevádzali už od štrnástich rokov, teda dávno pred štúdiom fyzioterapie. Skúsenosť s hľadaním riešenia bola dosť frustrujúca. Dostávala som odporúčania, ktoré mi nedávali zmysel a ktoré dnes už vieme, že nie sú úplne korektné: šetriť sa, vyhýbať sa záťaži, zabudnúť na silový tréning a podobne. Okrem toho, že mi nepomáhali, ma zbytočne vystrašili a hlboko vo mne zakorenili mylné predstavy o tom, čo moje telo zvládne a ako by som s ním mala zaobchádzať. Som presvedčená, že práve kvôli tomu som sa s problémom trápila oveľa dlhšie, než bolo nutné, a že ma zbytočne negatívne ovplyvnil po viacerých stránkach.
Dnes vďaka tomu viem, aký veľký vplyv majú slová odborníka na to, ako človek vníma svoje telo a bolesť. Preto je pre mňa edukácia rovnako dôležitou súčasťou terapie ako samotné cvičenie. Pacienta si vždy najskôr poriadne vypočujem, hľadám súvislosti a všetko mu vysvetlím, aby rozumel, čo sa s jeho telom deje a prečo postupujeme tak, ako postupujeme. A keď môžem pomôcť vyvrátiť niektorý zo zaužívaných mýtov, ktoré ho zbytočne brzdia v pohybe, je to pre mňa jedna z najkrajších častí tejto práce.
Fyzioterapie a silový trénink
Silový trénink dnes tvoří důležitou součást tvého přístupu k fyzioterapii. Proč ho považuješ za tak důležitý nástroj při řešení problémů pohybového aparátu?
Za jedenásť rokov som skrátka stále nenašla nič, čo by človeku dokázalo pomôcť po toľkých stránkach naraz :) Dnes to navyše nie je už len môj subjektívny pocit - silový tréning aktuálne patrí k najlepšie preskúmaným nástrojom v rehabilitácii a odporúča sa v prípade bolestí chrbta, problémov so šľachami, osteoartrózy, po operáciách a pri mnohých ďalších stavoch. Keď som svoje problémy riešila ja, bolo to skôr naopak, takže ma veľmi teší, ako sa to postupne mení.
Na celej veci je pritom krásne, aké je to v podstate jednoduché. Naše tkanivá (či už ide o svaly, šľachy, kosti alebo chrupavku) sa prispôsobujú záťaži, ktorej ich vystavujeme. Veľa problémov pohybového aparátu vzniká vtedy, keď nároky, ktoré na telo kladieme, prevýšia to, čo je momentálne schopné zvládnuť. A je jedno, či ide o vrcholového športovca alebo o mamu, ktorá celý deň nosí na rukách dieťa. Pokoj dokáže tieto nároky na chvíľu znížiť, no silnejšie telo tým nebude. Silový tréning robí presný opak: postupne zvyšuje kapacitu tela tak, aby bežný život aj šport zvládalo s rezervou. Najčastejšie to vidím u športovcov, kde si myslím, že veľká časť ich zranení by vôbec nemusela nastať, keby mali popri svojom športe dobre nastavenú silovú prípravu.
Veľa ľudí má však o silovom tréningu veľmi oklieštenú predstavu a mýli si ho s kulturistikou. Silový tréning neznamená, že musíte za každú cenu vo fitku hneď dvíhať ťažké železo. Silovým tréningom je pre mňa akákoľvek cielená a postupne sa zvyšujúca záťaž. Pre niekoho to bude vstávanie zo stoličky, pre iného výpony na schode alebo jednoduchšie cviky doma v obývačke a pre športovca špecifický drep s činkou. Práve v tom je jeho najväčšia sila. Vychádza z anatómie, fyziológie a individuálnej biomechaniky, takže sa dá prispôsobiť takmer komukoľvek a v ktorejkoľvek fáze. Nie je to žiadna zázračná metóda. Je to jednoducho fyziológia, a preto to funguje.
Stále se setkáváme s představou, že při bolestech zad nebo kloubů je nejlepší odpočívat a vyhýbat se zátěži. Kdy je odpočinek skutečně namístě a kdy může být naopak vhodnější začít se postupně hýbat a posilovat?
Táto predstava je zakorenená desiatky rokov a do istej miery ju chápem. Povedať človeku, aby s tým, čo ho bolí, prestal, je jednoduchá a zdanlivo bezpečná rada. Často však chráni skôr toho, kto ju dáva, než toho, kto ju dostáva.
Samotný odpočinok ale málokedy vyrieši príčinu, prečo problém vznikol. Bolesť na chvíľu ustúpi, no telo medzitým stratí ešte kúsok kondície a kapacity na záťaž. Keď sa potom človek vráti k bežným aktivitám, nároky sú rovnaké ako predtým, ale telo je na ne pripravené ešte menej. Preto sa bolesť tak často vracia. A vzdať sa natrvalo aktivít, ktoré máme radi, nechce asi nikto.
Úplný odpočinok má svoje miesto pri akútnej infekcii, pri skutočnom pretrénovaní, kedy treba upraviť tréningovú záťaž a človeka doslova prinútiť viac oddychovať, prípadne pri akútnych zraneniach či vzplanutiach bolesti. Aj tu sa však bavíme skôr o niekoľkých dňoch. A samozrejme pri stavoch, ktoré patria do rúk lekára. Vo väčšine prípadov však nejde o to, či sa hýbať, ale ako. Namiesto úplného zákazu aktivitu skôr upravíme, nájdeme formu a mieru pohybu, ktorá stav podporuje a nezhoršuje, a postupne ju zvyšujeme. Čím skôr s tým človek začne, tým lepšie.
Existují situace, kdy silový trénink není vhodný, nebo je podle tebe možné najít bezpečnou formu zatížení téměř pro každého?
Som presvedčená, že pre drvivú väčšinu ľudí sa bezpečná forma záťaže nájsť dá. Skutočných kontraindikácií silového tréningu je veľmi málo a väčšinou sú dočasné, napríklad niektoré akútne alebo neliečené srdcovo-cievne ochorenia. Inak to nie je otázka, či áno alebo nie, ale v akej forme a v akej dávke.
Paradoxne sú to často práve ľudia, ktorí sa záťaže boja najviac, kto z nej nakoniec profitujú najviac, ako napríklad ľudia s chronickou bolesťou, seniori či ženy s rednutím kostí, ktorým bolo roky odporúčané, aby sa šetrili. Pritom práve u nich vieme silovým tréningom urobiť obrovský rozdiel, či už ide o samostatnosť v bežnom živote, prevenciu pádov alebo zdravie kostí. Samozrejme, s rozumne nastavenou záťažou a postupnou progresiou.
Ak by som mala nájsť situáciu, kedy silový tréning naozaj nefunguje, je to vtedy, keď ho človek robí úplne proti svojej vôli. Ísť nasilu sám proti sebe nikdy nie je dobré a dlhodobo sa to ani nedá vydržať. Vždy je najdôležitejšie hľadať také riešenie, ktoré bude dávať zmysel v prvom rade klientovi a pri ktorom sa nebude cítiť ako za trest.
Jak v praxi hledáš rovnováhu mezi tím, co klient aktuálně zvládne, a tím, k čemu se chce vrátit? Co všechno musíš při nastavování tréninku a rehabilitace zohlednit?
Celá rehabilitácia je vlastne o premosťovaní medzery medzi tým, čo telo zvláda dnes, a tým, čo od neho budeme potrebovať v budúcnosti. A tá medzera sa nedá preskočiť, dá sa len postupne zmenšovať.
Najťažšie sa rovnováha hľadá u profesionálnych športovcov. Čas nám tam často nehrá do karát a to, do akej miery by sme potrebovali záťaž upraviť, sa nie vždy stretne s očakávaniami trénera či s fázou sezóny, v ktorej sa tím či individuálny športovec práve nachádza. Vtedy je kľúčová komunikácia so všetkými zúčastnenými a hľadanie kompromisu: čo môže športovec bezpečne robiť ďalej a čo musíme dočasne upraviť. U bežných ľudí a rekreačných športovcov je toho priestoru viac, no princíp je rovnaký: nájsť balans, ktorý človeka úplne nevytrhne z jeho bežného života, no zároveň vytvorí potrebné podmienky na hojenie a postupnú adaptáciu.
Pri nastavovaní vychádzam v prvom rade z cieľa a očakávaní človeka a zo stavu jeho pohybového aparátu, ktorý mi povie, s čím pracujeme a kde sú jeho limity. Potom zohľadňujem jeho pohybový režim, bežné denné aktivity, celkový zdravotný stav a aj to, koľko času a energie dokáže rehabilitácii reálne venovať. Veľkú úlohu hrajú aj faktory, ktoré možno na prvý pohľad s pohybovým aparátom nesúvisia: spánok, stres, strava či psychické nastavenie. Ako fyzioterapeutka ich nedokážem ovplyvniť úplne, no musím s nimi počítať a s pacientom o nich otvorene komunikovať. A práve tu vidím obrovskú výhodu multidisciplinárneho tímu, kde vieme človeka v prípade potreby nasmerovať ďalej.
Jakým specializacím se plánuješ na Body Solution Clinic věnovat? Víme, že se chystáš mimo jiné zaměřit na práci s VALD ForceDecks.
Som otvorená rôznym smerom. Fyzioterapia je v tom krásny odbor, že ponúka naozaj široké možnosti. Najviac ma však bavia ortopedické diagnózy a návrat k športu či aktívnemu životu po zraneniach a operáciách. Rada pracujem aj s ľuďmi s bolesťami chrbta a ďalšími bolestivými stavmi pohybového aparátu, kde sa často nedá ukázať na jednu jasnú príčinu. O to zaujímavejšie je hľadať súvislosti.
S návratom k športu úzko súvisí aj práca s VALD ForceDecks. Sú to silové platne, ktoré pri skokoch, dopadoch či izometrických testoch presne zmerajú, akú silu človek vyvinie, ako rýchlo a či je medzi pravou a ľavou stranou rozdiel. Vďaka tomu vieme objektívnejšie povedať, kde sú jeho limity, ako sa nám v rehabilitácii darí napredovať a na čo sa potrebujeme zamerať viac. Nástroje, vďaka ktorým nemusíme len odhadovať, sú podľa mňa v našom odbore nesmierne dôležité a majú potenciál posunúť našu prácu na vyššiu úroveň.
Co tě přimělo se rozhodnout pro práci v Body Solution Clinic? V čem tě klinika oslovila?
Kliniku som vnímala už počas štúdia na FTVS. Veľmi ma oslovil jej prístup, ktorý prepája západnú a východnú medicínu, športovú medicínu aj fyzioterapiu, a hlavne to, že tu vzájomne spolupracuje multidisciplinárny tím. Ľudské telo je komplexné a mnohé problémy si jednoducho vyžadujú pohľad z viacerých strán. Keď môžu lekár, fyzioterapeut a ďalší odborníci pracovať pod jednou strechou, pacient nemusí blúdiť od jedného k druhému a skladať si celú skladačku sám. Presne to mne kedysi chýbalo a presne tým smerom by sa podľa mňa mala uberať celá medicína. Keď som sa nedávno dozvedela o ďalšom rozrastaní a plánoch kliniky, vedela som, že by som chcela byť súčasťou tohto tímu.
Od bolesti k návratu do běžného života i ke sportu
Věnuješ se také pooperační rehabilitaci a návratu ke sportu. Jaké jsou podle tebe nejdůležitější kroky na cestě od operace zpět k plné zátěži a proč není dobré tento proces uspěchat?
Každá rehabilitácia by mala mať jasne stanovené fázy a kritériá, kedy je človek pripravený postúpiť do ďalšej. Jedna vec sú dáta z odborných štúdií, druhá je vedieť ich ušiť na mieru konkrétnemu človeku, jeho limitom a aktuálnemu stavu.
V ideálnom prípade sa táto cesta začína ešte pred operáciou. Ísť pod nôž s jasným plánom a vedomím, čo človeka čaká, mu dodá istotu, že na to nie je sám a vie, na koho sa obrátiť. Navyše sa pred operáciou cviky, na ktorých budeme neskôr stavať, učia oveľa ľahšie, a pri niektorých zákrokoch, napríklad pri rekonštrukcii predného skríženého väzu, sa lepšia predoperačná príprava preukázateľne odrazí aj na výsledku po operácii. To je, samozrejme, skôr prípad plánovaných operácií. Po zákroku je potom kľúčový včasný a správny začiatok rehabilitácie, kde si s fyzioterapeutom prejdete, ako bude celý proces vyzerať a od čoho bude závisieť každý ďalší krok.
A prečo to neuponáhľať? Pretože tkanivá potrebujú na zahojenie v prvom rade čas a v druhom rade postupne sa zvyšujúcu záťaž, ktorá ich pripraví na nároky bežného života a športu. Ani jedno sa nedá preskočiť. Alfou a omegou je preto konzistentnosť, trpezlivosť a terapeut, ktorému plne dôverujete a ktorého rady rešpektujete. A cieľom by nemalo byť len vrátiť človeka do pôvodného stavu, ale minimalizovať riziko ďalšieho zranenia a vrátiť ho silnejšieho, než bol vo chvíli, keď sa zranil.
Jak poznáš, že je klient připravený zvýšit zátěž nebo se vrátit ke konkrétní sportovní aktivitě? Řídíš se především tím, jak se cítí, objektivními testy, nebo kombinací obojího?
Vždy je to samozrejme kombinácia oboch, no svoje rozhodnutia sa snažím opierať hlavne o objektívne testy. Pri niektorých diagnózach, napríklad po rekonštrukcii predného skríženého väzu, máme dnes veľmi podrobne spracované kritériá, ktoré nám pomerne jasne hovoria, kedy je vhodné posunúť sa ďalej alebo sa vrátiť k športu. Pri iných sledujeme základné merateľné ukazovatele, ako je sila, rozsah pohybu, výkon či stratégie pohybu pri skokoch či rozdiel medzi pravou a ľavou stranou.
Veľká chyba je riadiť sa len tým, či ešte niečo bolí. Bolesť je slabým ukazovateľom hojenia aj pripravenosti tkaniva na záťaž. To, že vás pri chôdzi, bežných aktivitách alebo jednotlivých cvikoch už nič nebolí, vôbec neznamená, že štruktúra zvládne nároky športu, ktoré ju zvyčajne k zraneniu doviedli.
Subjektívny pocit je však rovnako dôležitý, len z iného dôvodu. Povedala by som, že polovica rehabilitácie je často o opätovnom budovaní dôvery v zranené miesto. Telo má po zranení tendenciu danú oblasť podvedome chrániť. Človek môže mať všetky testy v poriadku, no ak danému miestu nedôveruje, pohybuje sa inak. Zranené miesto podvedome šetrí, preťažuje iné časti tela a paradoxne si tak zvyšuje riziko, že sa zraní znova. Preto sa na pripravenosť pozerám vždy z oboch strán - no práve aj ten subjektívny pocit a dôvera sa zvyčajne pekne preukáže aj v tých objektívnych testoch, takže sú to také spojené nádoby :)
Co bývá podle tvých zkušeností nejčastější chybou lidí, kteří se po zranění nebo delší pauze snaží co nejrychleji vrátit k tréninku?
Budem sa opakovať, ale určite unáhlenie celého procesu a nerešpektovanie jeho jednotlivých krokov. Návrat do plnej záťaže skôr, než sú splnené kritériá pre bezpečný návrat, a príliš rýchle navyšovanie intenzity či objemu bez toho, aby si štruktúra stihla na záťaž postupne zvyknúť. Úplne chápem, prečo sa to deje. Je krásne vidieť, aký vzťah majú športovci k svojmu športu, a aj pre mňa je ťažké ich od neho na chvíľu odhovárať. No predĺžiť si rehabilitáciu o mesiac či dva sa podľa mňa vždy oplatí viac než sa zraniť opäť a stratiť tak toho času nakoniec oveľa viac.
Druhou častou chybou je rehabilitácia, ktorá nezodpovedá cieľom človeka. U športovca by mala byť naozaj ušitá na mieru nárokom jeho športu. Nemôžeme čakať, že cviky s gumou, vlastnou váhou či trojkilovými jednoručkami pripravia profesionálneho alebo aj rekreačného športovca na záťaž, ku ktorej sa chce vrátiť.
Jak důležitou roli hraje psychika při rehabilitaci? Setkáváš se s klienty, kteří se po zranění bojí znovu zatížit své tělo, a jak jim pomáháš získat zpět jistotu v pohybu?
Obrovskú, a pritom je podľa mňa stále veľmi podceňovaná - hlavne sila slov z úst zdravotníckeho personálu. Často si ani neuvedomujeme, ako silno sa na človeku dokáže podpísať jedna jediná nešťastne formulovaná veta od odborníka. Rehabilitácia sa preto za mňa nezačína prvým cvikom, ale prvým rozhovorom. Spôsob, akým človeku vysvetlíme jeho diagnózu, vytvára základ, na ktorom stojí všetko ďalšie. Ak od autority počuje, že sa so svojím športom môže rozlúčiť, zakorení sa to v ňom a pracuje sa s tým potom už veľmi ťažko. Veľa preto závisí od toho, kto človeka procesom vedie a či ho dokáže podporiť, alebo naopak zneistiť. Psychická pripravenosť je dokonca jedným z faktorov, ktoré predpovedajú, či sa športovec po zranení naozaj vráti na svoju pôvodnú úroveň.
Strach zo záťaže sa podľa mňa nedá človeku úplne odhovoriť, dá sa len prepracovať pohybom. Veľkú časť rehabilitácie som doteraz viedla vo fitku, kde viem človeka naozaj zaťažiť. A už len to, keď vidí, aké náročné cviky postupne zvláda a aké váhy či skoky ustojí bez bolesti či zhoršenia symptómov, mu vracia sebavedomie a dôveru v telo.
Cviky pritom volím cielene. Postupne človeka dostávam do polôh a pohybov, ktoré ho čakajú v športe, aj do tých, v ktorých sa daná štruktúra typicky zraní. Keď to robíme v kontrolovanom a bezpečnom prostredí, deje sa naraz niekoľko vecí. Tkanivá si budujú kapacitu, mozog sa učí vhodné pohybové stratégie a človek zisťuje, čo všetko jeho telo zvládne. A to je niekedy najdôležitejší krok zo všetkých.
Individuální přístup a dlouhodobé výsledky
Zdůrazňuješ aktivní přístup klienta a dlouhodobě udržitelný plán. Co by měl člověk očekávat od první návštěvy fyzioterapie a jak podle tebe vypadá spolupráce, která má skutečně smysl?
Prvá návšteva je hlavne o spoznávaní. Pýtam sa na všetko, čo by s problémom mohlo súvisieť, aj na veci, ktoré na prvý pohľad nemusia dávať zmysel. V hlave si pritom skladám hypotézy, z čoho môže problém prameniť a čo ho ovplyvňuje, a tie si potom vyšetrením buď potvrdím, alebo vyvrátim. Na základe toho spolu nastavíme terapiu a dlhodobý plán. Človek by mal z prvej návštevy odchádzať s tým, že rozumie, čo sa s jeho telom pravdepodobne deje, a vie, ako postupovať a v ideálnom prípade aj čo ho čaká ďalej.
Nie som úprimne fanúšik jednorazových diagnostík. Za hodinu, keď niekoho vidíme prvýkrát, často neprídeme na všetko a mnohé veci sa začnú odkrývať až pri ďalších stretnutiach. Zmysluplná rehabilitácia má navyše svoje jednotlivé kroky, aby sme človeka mohli postupne “vrátiť do hry”. A tie sa do jednej hodiny jednoducho nezmestia.
Spolupráca, ktorá má zmysel, podľa mňa stojí na niekoľkých veciach: dostatok času venovaného pacientovi, jasne stanovené krátkodobé aj dlhodobé ciele, trpezlivosť a dôvera na oboch stranách a ochota rešpektovať celý proces. Terapeut ukazuje cestu, ale prejsť ju musí človek sám.
Je to vlastne ako v každom dobrom vzťahu. Nie každý deň je ružový, prídu lepšie aj horšie obdobia a to, že sa niečo na chvíľu zhorší, ešte neznamená, že by to celé nefungovalo. Rehabilitácia nebýva priamka, ale skôr sínusoida, a prechodné zhoršenie bolesti k nej často patrí. Ak ho spolu sledujeme, veľa mi napovie o tom, ako telo na záťaž reaguje a ako ďalej upraviť postup. Kľúčom teda je, rovnako ako vo vzťahu, otvorená komunikácia z oboch strán. A napokon je dôležité vybrať si terapeuta so zameraním, ktoré zodpovedá vášmu problému, a zároveň niekoho, s kým si sadnete aj ľudsky. Niekedy si dvaja ľudia jednoducho nesadnú a aj pri najlepších úmysloch sa ich cesty rozídu. A to je úplne v poriadku.
Každý klient má jiné možnosti, cíle i časové vytížení. Jak do rehabilitace promítáš jeho běžný život, pracovní povinnosti a další aktivity, aby se cvičení nestalo jen dalším nesplnitelným úkolem?
Povedala by som, že toto je jeden z najdôležitejších faktorov celého procesu. Preto sa vždy pýtam na pracovný režim (v zmysle či ide skôr o sedavú, alebo naopak fyzicky náročnú prácu), na tréningy a na aktivity, ktoré bolesť vyvolávajú najviac. Môžeme vymyslieť ten najlepší cvik, no kým nezohľadníme celkovú záťaž, ktorej je daná štruktúra vystavená počas celého dňa, stav sa nám bude ovplyvňovať ťažšie. 15 minút cvičenia skrátka niekedy nevyváži osem hodín, počas ktorých sa problém každý deň znova udržiava. Práve preto je rozumné rozloženie záťaže naprieč jednotlivými oblasťami života základným pilierom pri viacerých diagnózach.
Veľkú úlohu hrajú aj ciele. Ak má niekto pred sebou veľký a fyzicky náročný cieľ, zranenie je rozsiahle a času málo, musí rátať s tým, že rehabilitácii bude musieť pravdepodobne venovať viac energie. Vo väčšine prípadov sa však snažím maximálne prispôsobiť človeku. Ak viem, že ho cvičenie nebaví, hľadám čo najjednoduchšie varianty, ktoré zvládne popri bežných činnostiach. Ak rád chodí do fitka, navrhnem cviky, ktoré si zaradí do svojho tréningu vo fitku. A ak s cvičením skúsenosti nemá, snažím sa voliť cviky čo najmenej technicky a koordinačne náročné, aby som si bola istá, že ich doma robí správne. Radšej tri cviky, ktoré človek naozaj robí, než desať, ktoré ostanú v ambulancii.
A opäť sa dostávam k tomu, že dôležitým faktorom je za mňa komunikácia s klientom a vysvetlenie zámeru daných cvikov a princípov, s ktorými pracujeme pri ich voľbe. Ak človek pochopí, prečo danú vec robí a ako mu môže pomôcť, a dáva mu to zároveň zmysel, oveľa ľahšie sa mu s tým bude pracovať.
Mowe.sk a pohyb jako součást života
Vedle působení v Body Solution Clinic provozuješ také vlastní projekt Mowe.sk. Co tě k jeho založení vedlo, komu je určený a čím se liší od tvé práce na klinice?
MOWE je môj srdcový projekt, za ktorým stojíme traja: ja, moja sestra Simona a jej priateľ Ďuri. Obaja sú silovo-kondiční tréneri s dlhoročnou praxou, Ďuri sa navyše venuje tradičnej čínskej medicíne a pre mňa boli zároveň mentormi, bez ktorých by som dnes nebola tam, kde som. Každý z nás sa na telo pozerá trochu inou optikou a práve spojenie tréningu, fyzioterapie a TČM robí MOWE tým, čím je.
Projekt vznikol z niečoho, čo poznáme z praxe aj z vlastného života. Väčšina ľudí vie, že by sa mala hýbať. Často im však v ceste stojí množstvo prekážok: nedostatok času, žiadne fitko po ruke, neistota, kde vôbec začať, alebo skúsenosť, že už niekoľkokrát začali a po pár týždňoch to vzdali. Chceli sme tieto bariéry čo najviac znížiť a ponúknuť kvalitné odborné vedenie aj ľuďom, s ktorými sa na pravidelnej báze osobne nedokážeme stretávať. Pohyb by totiž nemal byť trestom ani ďalšou povinnosťou, ktorú sa nedarí vtesnať do kalendára. Mal by byť prirodzenou súčasťou dňa.
Tak vznikol napríklad aj náš bestseller, program Sila 20 minút. Tréningový systém pre obdobia, keď život nedáva veľa priestoru na cvičenie, ktorý za dvadsať minút pokryje silu, kondíciu aj mobilitu, či už cvičíte doma, alebo vo fitku. Veľkým plusom je aj komunita, ktorá okolo MOWE vznikla a v ktorej sa ľudia navzájom podporujú, čo je pri dlhodobej motivácii často to najdôležitejšie.
Od kliniky sa MOWE líši hlavne tým, v akej fáze človeka sprevádzame. Na klinike riešime konkrétny problém, ktorý ho obmedzuje alebo bolí. MOWE je o dlhodobom budovaní sily, energie a zdravých návykov, či už ako prevencia, alebo ako pokračovanie po rehabilitácii. Je pre každého, kto chce mať po boku niekoho, kto vie, ako s pohybom a telom pracovať.
Co tě na Mowe.sk nejvíce baví a jaké máš s projektem další plány?
Pravdepodobne najviac ma baví sledovať, ako sa pohyb postupne stáva prirodzenou súčasťou života ľudí, ktorí s nami cvičia. Najkrajšie sú pre mňa chvíle, keď mi niekto s radosťou rozpráva, čo sa zmenilo v jeho úplne bežnom živote. Že pri lyžovaní zrazu vôbec nebol unavený, že ľahšie nosí nákup, má viac sily na deti či vnúčatá, alebo že mu náš tréning jednoducho zlepšil deň. A obzvlášť ma to teší od ľudí, ktorí sa s cvičením spočiatku vôbec nestotožňovali.
Rovnako dôležité je pre mňa aj to, ako dokáže tréning pomáhať po psychickej stránke. Mám rada citát „Strong body, strong mind“, o ktorom sa v praxi čoraz viac presviedčam. Silový tréning preukázateľne zmierňuje depresívne symptómy a vidím, ako ľuďom vracia aj sebavedomie a pocit, že svoje telo majú opäť pod kontrolou.
Plánov máme veľa a všetky smerujú k tomu, aby si v MOWE našiel svoje miesto naozaj každý, bez ohľadu na to, v akej životnej etape sa práve nachádza. Chceme ešte viac pracovať s konkrétnymi životnými obdobiami a potrebami jednotlivých skupín ľudí a rozšíriť naše portfólio o nové programy. Veľkou témou je pre nás aj edukácia, v ktorej by sme chceli naplno využiť to, čo každý z nás do projektu prináša, a prepojiť tréning, fyzioterapiu aj tradičnú čínsku medicínu tak, aby ľudia nielen cvičili, ale aj rozumeli tomu, prečo. A v neposlednom rade by sme radi častejšie organizovali osobné stretnutia, aby sa komunita, ktorá dnes funguje hlavne v online priestore, mohla stretávať viac aj naživo.
Kdybys měla vyvrátit jeden zažitý mýtus o cvičení, bolestech zad nebo fyzioterapii, který podle tebe lidem zbytečně brání v pohybu, který by to byl a proč?
Asi ten, že telo sa pohybom opotrebúva. Že kĺby sú ako pneumatiky na aute, ktoré sa
každým kilometrom ošúchajú, a preto ich treba šetriť. Pravda je však opačná. Veľa vecí okolo nás sa používaním opotrebúva, no ľudské telo je výnimkou: používaním silnie. Svaly, šľachy, kosti aj chrupavka na záťaž reagujú tak, že sa jej prispôsobia. Krásnym príkladom je napríklad beh, o ktorom sa dodnes hovorí, že ničí kolená. Rekreační bežci pritom v štúdiách nemajú vyšší výskyt artrózy kolien a bedier než ľudia, ktorí sa nehýbu. Skôr naopak. A dokonca u ľudí, ktorí pravidelne behajú, boli pozorované lepšie hydratované a objemnejšie medzistavcové platničky.
S tým súvisí aj niečo, s čím sa v praxi stretávam snáď najčastejšie. Mnoho klientov, ktorí za mnou prídu s chronickými bolesťami rôznych častí tela, dostávalo na predošlých rehabilitáciách takmer výlučne cviky na uvoľnenie, naťahovanie alebo manuálne techniky. Tie majú v rehabilitácii samozrejme svoje miesto, no zvýšené napätie či tuhosť v danom svale kvôli niečomu vznikli. Často môže ísť o ochrannú reakciu tela, ktoré sa v danej polohe či pohybe necíti dosť silné a isté. A dokým budeme tento stav stále len uvoľňovať a nevyriešime jeho skutočnú príčinu, hasíme donekonečna požiar len malým pohárom vody.
Na závěr trochu prakticky: Kdyby sis mohla vybrat jednu radu, kterou by si měl odnést každý, kdo chce mít zdravější záda, silnější tělo a dlouhodobě se hýbat bez zbytečných omezení, jaká by to byla?
Snažte sa svojmu telu v prvom rade porozumieť, namiesto toho, aby ste sa ho báli. Bolesť nie je rozsudok a ani automaticky neznamená, že sa niečo poškodilo. Je to správa, ktorou sa vás telo snaží chrániť, a jej prítomnosť či intenzita často vôbec nehovorí o tom, čo sa v ňom naozaj deje. Nálezy ako degenerácia či protrúzia platničky sa na magnetickej rezonancii napríklad bežne objavujú aj u ľudí, ktorých chrbát vôbec nebolí.
A práve tu sa do veľkej miery rozhoduje aj o tom, aké silné bude vaše telo a ako dlho sa budete hýbať bez zbytočných obmedzení. Mnohé z nich si totiž nekladie telo, ale strach. Telo sa prispôsobuje tomu, čo od neho žiadame. Ak od neho zo strachu žiadame stále menej, prispôsobí sa aj tomu a priestor, v ktorom sa cítime bezpečne, sa postupne zmenšuje. Ak mu naopak dôverujeme a postupne mu dávame viac, vráti nám to silou a slobodou pohybu - aj v čase, keď to budeme potrebovať najviac.
A ak hľadáte pomoc, hľadajte niekoho, kto sa podobným problémom venuje a kto vám vysvetlí súvislosti. Nielen čo máte robiť, ale prečo to robíte a čo sa s vaším telom deje. Keby mi to niekto takto vysvetlil vtedy, keď som to potrebovala ja, moja cesta by pravdepodobne vyzerala úplne inak. Pretože dobrá fyzioterapia podľa mňa nie je o tom, aby ste k fyzioterapeutovi chodili celý život. Je o tom, aby ste ho časom nepotrebovali a vedeli so svojím telom pracovať sami.
